Nemecké samohybné delo Panzerhaubitze Hummel COBI 2663 - World War II 1:28

Vedeli ste, že:

• V roku 1942 vydal nemecký zbrojný úrad výzvu na dodávky vozidiel schopných niesť 150 mm húfnicu. Dôvodom bola zmena dynamiky bojov a spomalenie postupu na východnom fronte a potreba napádať čoraz odolnejšie obranné postavenia protivníka.
• Spoločnosť Alkett preto skonštruovala „staronový“ podvozok kombináciou prvkov z tankov Panzer III a IV, ktorý sa nazýval „Geschützwagen III/IV“.
• Na podvozok bola inštalovaná ľahká pancierová nadstavba s otvorenou strechou. Posádku pred nepriazňou počasia chránila napínacia plachta s kovovými očkami. Jej účinnosť je však sporná. Z historických záznamov sú známe časté sťažnosti posádok, ktoré opisovali kryciu plachtu na východnom fronte ako neúčinnú. Počas hustého dažďa stekala voda do priestoru posádky a tlaková vlna výstrelu často plachtu trhala.
• Ďalším a reálnym problémom bolo malé množstvo prepravovanej munície. Každý Hummel naložil na palubu maximálne 18 ks nábojov. Jednotku samohybných húfnic tak vždy sprevádzali zásobovacie vozidlá.
• Napriek drobným nedokonalostiam bol Hummel skutočne nebezpečnou zbraňou. Dostatočná rýchlosť, manévrovateľnosť a predovšetkým kvalitný optický zamieriavač Carl Zeiss pre priamu a nepriamu paľbu robili z tohto vozidla silného protivníka.
• Drážkovaná hlavňa roztočila pri výstrele projektil rýchlosťou 3000 otáčok za minútu, čo zaručovalo stabilitu a presnosť streľby.
• Približne 100 vozidiel sa prvýkrát zúčastnilo bojov v bitke pri Kursku, zformovaných do samostatných samohybných ťažkých delostreleckých batérií.
• V rôznych verziách bolo vyrobených asi 714 kusov.
• Okrem výroby v spoločnosti Alkett bola časť vozidiel vyrobená v továrňach Deutsche Eisenwerke AG v okupovaných československých Tepliciach.
• V roku 1944 bola výroba pre nedostatok motorov a prevodoviek opakovane prerušená.
• Mnoho ukořistených strojov slúžilo koncom vojny v radoch sovietskej armády. Sovieti si kvalitné húfnice veľmi cenili a všetky snahy sovietskeho priemyslu o napodobnenie nemeckej techniky čo do kvality a odolnosti zlyhali.
• Na území Československa zostalo po skončení druhej svetovej vojny 17 vozov Hummel, z ktorých sa 12 kusov podarilo uviesť do funkčného stavu. Tieto stroje boli zaradené do výzbroje Československej armády 52. delostreleckého pluku Bruntál. 

Technické parametre:

• rozmery: dĺžka 7,17 m, šírka 2,97 m, výška 2,81 m
• bojová hmotnosť 22 000 kg
• pancierovanie korby čelo 30 mm, boky 20 mm, pancierovanie nadstavby čelo 10 mm, boky 15 mm
• pohonná jednotka: benzínový motor Maybach HL 120 TRM 11,9 l s výkonom 198 kW
• počet prevodových stupňov 6 vpred a 1 vzad
• rýchlosť po ceste 42 km/h
• rýchlosť v teréne 25 km/h
• objem palivovej nádrže 600 litrov
• jazdný dosah po ceste 215 km, v teréne 130 km
• hlavná zbraň: húfnica F.H. 18/1 ráže 150 mm
• sekundárna zbraň: guľomet MG 34 ráže 7,92 mm
• posádka 6

Zo spomienok desiatnika Wilhelma Schneidera 1944:

„Bola hmlistá noc a sovietske jednotky sa približovali k našim pozíciám. Pripravovali sme sa na priamy útok. Batéria Hummelov spustila drvivú paľbu presne o 2:10 h. Stovky kilogramov granátov leteli do nepriateľských línií, kde vniesli totálny zmätok. Samohybné húfnice nám získali ďalší čas na preskupenie. Stáť vedľa Hummelov bolo pre nás veľkou morálnou vzpruhou, no v skrytu duše sme si priali, aby to všetko skončilo.“